Wellington: oslavy v cieli po veľmi ťažkej druhej etape.

Po jednom celom mesiaci,krátko po
šiestej poobede lokálneho času, sa konečne ohlásilo rádio.
Volal nám riaditeľ regaty Josh Hall, idú nám naproti na gumovom
člne, sme vo Wellingtone!
Gumový čln riaditeľstva nás
viackrát oboplával, natáčali video o našom príchode. Plavili
sme sa pod hroziacim čiernym nebom, keď som konečne zazrel Ellu,
stihla pricestovať ráno z Londýna. Cítil som sa emočne nabitý
a trochu neisto som kormidloval loď do cieľovej línie. Finále nám
nebolo istotne darované. V Tasmanskom mori sme mali nárazový 35
uzlový vietor, museli sme sa uchýlil ku pevnine ešte pred vstupom
do obávanej úžiny Cook. Tam sme mali naozaj ťažké časy, vlny
boli krátke a komplikované, ako tak sme to zvládali. Naraz nás
prekvapil obrovský čierny mrak, začalo liať, dážď do nás
bičoval celou silou, more bolo pokryté bielou penou a bolo veľmi
„nervózne“. Bolo nám strašne zima, boli sme unavení ale na
tvári sme mali široký úsmev, vedeli sme, že za krátky čas
budeme môcť skočiť pod teplú sprchu a budeme v suchu na zemi!
Ako sme sa približovali do prístavu
vo Wellingtone, ako z filmu, prišli sa s nami hrať štyri delfíny,
akoby nás chceli privítať na Novom Zélande!
Loď riaditeľstva regaty nás
sledovala až do cieľa, keď sme prešli cieľovú líniu, ozval sa
výstrel a trúbka, čo znamenalo, že sme oficiálne dokončili
druhú etapu Global Ocean Race. Jeden zo sudcov regaty vystúpil na
palubu a skontroloval plomby motora a na ostatných bezpečnostných
zariadení. Oliver a Clive medzitým točili video a nahrávali naše
prvé slová.
Ako sme prišli do prístavu,
potrebovali sme zapnúť motor, ten však neukazoval známky života.
Preto nás ťahali až na miesto do Qeen´s Wharfs, kde teraz naša
loď „Financial Crisis“ odpočíva v pokoji a jej rýchlosť je
0,00 uzlov. Sme presne na opačnej strane sveta voči Európe a sme v
polovici tohoto neuveriteľného dobrodružstva.
Našli sme sa na pevnej zemi, konečne
Elline objatia a bozky. Dve fľaše šampanského – postriekali sme
dav ľudí na móle a aj my sme sa navzájom obliali. Ja a Hugo:
dokázali sme to! Radosť a úľava sú nekonečné. Preplavili sme
7000 míľ oceánu, ktorý patrí medzi najťažšie na svete,
bojovali sme so silným vetrom a s búrkami, poškodili sme materiál
na lodi, roztrhali plachty ale teraz sme pripravení po trochu
odpočinku pustiť sa do opráv a pripraviť loď na tretiu etapu.

Umiestnili sme sa na štvrtom mieste,
ale pre nás to znamená oveľa, oveľa viac Skončili sme menej ako
24 hodín za Ross Fieldom na BSL, ktorý je na svojej šiestej ceste
okolo sveta. Dobehli sme aj Campagne de France, na ktorej sa plaví
legendárny morský navigátor Halvard Mabire, naplňuje nás to
pýchou. Dôkazom je aj fakt, že nás čakali v cieli a potriasli
nám ruky, vôbec nečakali, že dokážeme na našej lodi prvej
generácie dosiahnuť takéto výsledky(v prvej etape sme skončili
za nimi až skoro po týždni).
Teraz začína nepríjemná úloha
spočítať všetku škodu, ktorá nám vznikla na lodi počas tejto
etapy a začať zbierať cenové ponuky pre opravy. Dostali sme už
naozaj veľkú podporu od priateľov ale aj neznámych ľudí z
celého sveta. Ak sa chcete pridať, môžete tak urobiť cez webovú
stránku www.marconannini.com/help
a prispieť nám do budgetu regaty.